pondelok 8. mája 2017

Veľká noc v Chorvátsku, 2. časť Trogir, Split, Rogoznica

Naše veľkonočné putovanie pokračuje v Severnej a neskôr aj v Strednej Dalmácii.
Potom, ako sme si prezreli Plitvické jazerá /pozri TU/, vydali sme sa ubytovať do dedinky Seline učupenej priamo pod pohorím Velebit. Hneď na skok leží dedina Starigrad známa aj ako brána do NP Paklenica. Na pláne boli tiež túry v parku, preto ten výber ubytovania. Apartmány Seline, kde sme mali päť dní bývať, som zabezpečila cez overený Booking.com. a boli sme nadmieru spokojní.


Domáci nás privítali pohárikom domácej pálenky a my, naučení vždy priniesť niečo zo Slovenska, sme im podarovali fľašu hruškovice.
No čo, červa treba vypáliť hneď v úvode.

Konečne sme si mohli po viac ako päťhodinovej túre na Plitvičkách a dvojhodinovej jazde do Seline, oddýchnuť.

V smartfóne sme si pozreli predpoveď počasia na sobotu. Podľa neho sme sa mali zariadiť na ďalší deň. V Zadare, ktorý je vzdialený necelých 50 km predpovedali búrky, zato v Strednej Dalmácii slnečno s teplotou 23 až 24 st.C. V nedeľu to má byť opačne. Nebolo o čom. V sobotu to teda budú mestá Trogir, Split a uvidíme, či sa nám podarí pozrieť aj Šibenik.

Pohľad na pohorie Velebit a dedinku Seline.
Ráno sme vyrazili po diaľnici na Split. Diaľničné poplatky nie sú síce najnižšie, ale v porovnaní s Francúzskom alebo Talianskom je to ešte znesiteľné. Svetová banka však požadovala kvôli poskytnutiu pôžičky, ktorou Chorvátsko reštrukturalizuje dlhy z výstavby diaľnic, zvýšenie poplatkov. V lete to už bude teda zrejme aktuálne.

Cesta prebiehala hladko a rýchlo. Pár kilometrov pred mestečkom Trogir sme si spravili neplánovanú zastávku. Vzduch voňal slnkom, morom, slobodou. Vychutnávali sme si pokoj prítomného okamihu bez húfov ľudí, ktorí boli... no jednoducho, všade.



V Trogire sme odstavili auto na parkovisku neďaleko mosta, ktorým sa dostaneme cez park do historického centra, zapísaného na zozname UNESCO. Platiť za parkovné budeme pri odchode. Podotýkam, s parkovaním nebol žiadny problém, sezóna ešte nezačala a to bolo pre tento jarný výlet veľké plus.




Úzke uličky s dlažbou ako zrkadlo, historické klenoty ako napríklad palác Čipike či katedrála sv. Vavrinca, kamenné domy, vôňa kávy, všadeprítomná zmrzlina, ale aj levanduľa, reštaurácie, promenáda, more, pokoj, pohoda. Všetko je známe, ale pritom nové. Veď v Trogire sme prvý raz. A maximálne si to užívame. To, že nám nad hlavami každú chvíľu preletí dopravné lietadlo už-už pristávajúce v Splite, skoro nevnímame. Skôr nás zaujme palmová promenáda prežiarená slnkom, kde sa posadíme na jednu z bielych lavičiek. Lenivo pozorujeme malé loďky, jachty, ale aj väčšie lode zakotvené v prístave, škriekajúce čajky, uši zachytia útržky slov v rôznych jazykoch i čašníka lákajúceho okoloidúcich do "svojej" reštaurácie. Je to dokonalá idyla, vedela by som takto presedieť celý deň.







Po malom rozjímaní sa vyberieme do pevnosti Kamerlengo z 15. storočia. Zaplatíme zanedbateľné vstupné 25 kn/os. Aj keď zvonku láka svojou monumentálnosťou, budete prekvapení prázdnotou pevnosti, naozaj tam toho veľa nie je. Nádvorie slúži ako letné kino. Pevnosť sme si prešli dvakrát, vystúpili na vežu, kde sa nám naskytli prekrásne pohľady na mesto a okolie. Už len tie stáli za návštevu Kamerlenga.




Romantickými kamennými uličkami a cestou po pobreží sme sa vrátili do auta a vydali sa do neďalekého Splitu. 
Navštívili sme ho iba raz pred 17 rokmi a aj to len úchytkom. V prístave sme vtedy čakali na trajekt, aby s nami odplával na ostrov Brač.

Split. Mesto, ktoré pred 1700 rokmi založil rímsky cisár Dioklecián sme si tentoraz pozreli podrobnejšie a jeho atmosféru zažili na vlastnej koži. Nie iba za oknom auta.
S parkovaním opäť nebol problém a dokonca sme našli bezplatné parkovisko asi 500 mestrov od historického centra.

Najskôr sme sa prešli po palmovej promenáde. V staroveku tu nebola, more siahalo až po múry paláca, kde sa nachádzali brány, ktoré slúžili na vykladanie tovaru z lodí. Chvíľu sme posedeli, slnko stále príjemne hrialo, potom sme sa išli najesť a na rad prišla prehliadka historického centra.

V Splite

Musím povedať, že staré mesto mi dokonale učarovalo. Hmatateľná história sa na človeka valí zo všetkých strán. Zmáha vás pocit, že ste sa preniesli o niekoľko sto rokov späť, do dejiska rímskych čias. Priam čakáte, že spoza najbližšieho rohu sa vynorí hlúčik žien vo svojich typických splývavých odevoch mäkko našľapujúc v kožených sandálkach, možno sa vracajú z kúpeľov, alebo sa vybrali na miestny trh, tamto sa blýskajú meče gladiátorov, kolesá kár hrkocú, všade vrava, krik, hluk. Samozrejme, ten hluk je ozajstný. No patrí súčasným ľuďom, turistom, domácim, pouličným umelcom, čašníkom, ale aj čajkám, ktoré škriekajú nad celým týmto divadlom. 






Prešli sme celé historické centrum zaradené do zoznamu svetového dedičstva UNESCO; zvyšky Diokleciánovho paláca postaveného zo slávneho bieleho bračského vápenca, všetky tri brány Zlatú, Striebornú aj Železnú, Ľudové námestie so starou radnicou, Jupiterov chrám, pozreli sa na zvyšky rímskych kúpeľov a na záver sme vystúpili na vežu katedrály so zvonicou. Zdolať to množstvo schodov dalo celkom zabrať. Ku koncu už lapáte po dychu. Ale ten výhľad! Bol odmenou za vynaloženú námahu. 


















 


Mesto Split sme opúšťali s predsavzatím, že sa sem určite vrátime. Na viac ako len na pár hodín. Chceme ho spoznať ešte lepšie. Za jedno poobedie sa to v žiadnom prípade nedá.


A už nás čaká jazda do Seline. Ale nejdeme priamo domov, rozhodli sme sa zastaviť ešte na jednom mieste. Nie v Šibeniku. Je skoro večer, nemalo by to význam. Šibenik navštívime niekedy nabudúce. Ideme do Rogoznice. Do malej rybárskej dedinky neďaleko Primoštenu. Máme ju po ceste. A prečo práve Rogoznica?

Rogoznica


Pretože v tejto malebnej dedinke s komornou atmosférou má zopár obyvateľov našej starobylej Nitry svoje prechodné bývanie. No a jednou z nich je aj moja známa, milá osôbka, ktorej aspoň krátka spoločnosť by mi urobila radosť. Pravdepodobnosť stretnutia bola vysoká. Veľkú noc trávila tiež pri mori. Náhoda chcela, že sme sa v rovnakom čase ocitli v rovnakej krajine a navyše blízko seba. Ale rovnako osud chcel, aby k stretnutiu nedošlo. Keďže sme sa spájali výlučne cez internet a ja som sa k nemu nijako nedokázala už na mieste pripojiť, po niekoľkých neúspešných pokusoch som napokon snahu o skontaktovanie vzdala.


Slnko pomaly ale isto klesalo k obzoru, nepotrvá dlho a pohltí ho more. Preto sme sa vydali uličkami Rogoznice hore do kopca. Pozrieť v skratke, ako to tam vyzerá. Nad dedinkou sa vznášala večerná prímorská idyla, slnkom pozlátené kamenné domy vrhali tiene na olivovníky, figovníky, mohutné palmy sa pridávali. Dostali sme sa ku kostolu, odkiaľ bol fantastický pohľad na tmavnúce more, ale aj na prístav s bielymi štíhlymi loďkami.

 





Na ďalšie kostoly, zvyšky opevnenia nad mestom alebo slané jazero Zmajevo oko nám už nezostal čas. Stmievalo sa.

Čakala nás ešte asi hodina jazdy po diaľnici, preto sme už s odchodom neotáľali.
Mali sme za sebou skvelý deň, zažili sme krásne chvíle. Obyčajné a pritom výnimočné.
Keby na záver došlo k úspešnému stretnutiu so známou, bolo by to dokonalé.


Krásnu sobotu zavŕšila naša domáca, keď nás po návrate do Seline vítala vo dverách s veľkonočnou nádielkou.
No mohol sa deň skončiť lepšie?



Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára